Payerovci rozbehli úspešný biznis v oblasti estetickej chirurgie. Odchytili sme
plastického chirurga Juraja Payera a jeho manželku Evku, aby sme zistili, či
„obuvníkova žena chodí bosá“.
Juraj Payer momentálne patrí medzi najžiadanejších plastických
chirurgov. Prsia si k nemu chodia dávať robiť ženy
zo všetkých kútov Európy. Predsa sa však nájde jedna,
ktorá by k nemu nešla. Jeho vlastná manželka Evka. Dôvody
ešte vysvetlíme!
Zastihnúť Payerovcov na Slovensku, alebo vôbec kdekoľvek, je
náročné. Bývajú v Prahe a žijú prácou. Odchytili sme ich na klinike
Interklinik, kam Juraj chodí raz mesačne operovať. Schválne,
predtým, než sa začítate do rozhovoru, ako si predstavujete manželku
plastického chirurga? Ako chodiacu reklamu na jeho prácu,
však? Nuž, aj my sme si to mysleli, a tak veľmi sme sa mýlili. Evka
Payer je dôkazom, že estetické vylepšenia v tej správnej miere
na tvári a tele ani nepoznať. Spolu rozbehli firmu Made by Juraj
Payer, kde sa Evka stará o manažment.
Evka, ako ste sa s Jurajom spoznali?
Evka: Nastúpila som v Prahe na istú kliniku, kde Juraj vtedy
pôsobil ako chirurg. Musím povedať, že to malo dosť rýchly
spád, po týždni v práci sme mali prvé rande a v máji to bude
5 rokov, čo sme spolu, z toho rok ako manželia.
Aký je Juraj Payer doma, mimo operačnej sály?
Evka: Chcete počuť pravdu? (Smiech.) Pre mňa je stále rovnaký
ako v práci. Je presne taký, ako ho vnímajú aj jeho klientky,
také zlatíčko. Je milý a dobrý, ale, samozrejme, je to chlap, vie
si dupnúť, nie je to nejaký „podpantoflák“. Je veľký džentlmen.
Nehrá sa na nejakého „super vážneho doktora“, je stále priateľský
a veľmi empatický. Myslím, že ženám naozaj rozumie, ale,
samozrejme, je stále profesionál.
Juraj: Nemyslím si, že mám dve tváre. Ako v práci, tak aj v súkromnom
živote som relatívne pokojný, snažím sa byť optimista a veselý,
aj keď, samozrejme, nie každý deň je ružový. Vždy sa snažím o priateľský
prístup ku klientkam, nepretvarovať sa a nehrať sa na vážneho
doktora. Doma tak nezhadzujem žiadnu masku, ale zostávam
sám sebou. Niektoré žartíky, ktoré mám rád, sa však do práce veľmi
nehodia, a tak si ich nechávam radšej na doma. (Smiech.)
Patríte medzi manželove zákazníčky?
Evka: Áno, ale skôr v tých dermatologických veciach, nikdy ma
neoperoval, no vpichol mi botox a zväčšoval mi pery.
A je niečo, čo by ste si u neho urobiť nedali?
Evka: Nešla by som k nemu na nos, ale nie preto, že by to neurobil
kvalitne. On si klientky na túto operáciu veľmi detailne vyberá.
Uprednostňuje tie, ktoré reálne potrebujú zásah plastického
chirurga a nejde len o nejaký rozmar, keď chce žena o milimeter
zdvihnúť špičku. Mám totiž pocit, že by ma ako pacientku hneď
odmietol, keďže mám nos od prírody relatívne malý a rovný.
Vždy ma zaujímalo, ako to prebieha, keď máte plastického chirurga
doma. Že keď chcete, tak vám ten botox pichne aj doma
popri poobednej káve, lebo to už jednoducho má „v oku“?
Evka: Viete čo, u nás je to trochu inak. Napríklad, pozerá sa na mňa,
keď sa smejem a zvraštím čelo, a povie: „No tak už ti to dopichneme.
Už tam sú zase čiary.“ A potom už len doladíme, že kedy. Pretože ja
to, samozrejme, chcem, ale oproti mojim kamarátkam a pacientkam
ma to relatívne bolí a som na to citlivejšia (aj keď napríklad zväčšovanie
pier ma veľmi nebolí), snažím sa to stále odkladať. Potom už
naveľa-naveľa to nakoniec urobíme. Tým, že máme v Prahe vlastné
ambulantné priestory a sme tam od rána do večera, tak si to nikdy
nenosíme domov. Ale musím povedať, že nikdy sa nestalo, aby mi
povedal „urobíme ti väčšie prsia“ alebo „máš nejaký tuk navyše, tak
to odsajeme“. To určite nie. To skôr ja som taká, že hej, toto by som
chcela odsať, a on mi povie prosím ťa, čo blázniš, veď to nie je vôbec
hrozné, to pôjdeš párkrát do fitka a je to preč.
Juraj: U Evky je to pre mňa trošku iné ako u klientok. Ja ako jej
manžel neriešim, či má 5 gramov tuku niekde na stehne navyše.
Ja som vlastne aj rád. (Smiech.)
A nie je to náhodou aj tým, že vlastne k nej neviete byť
taký objektívny ako k svojim klientkam?
Juraj: Určite, ale je to o tom, že keby som vnímal, že je to niečo,
čím absolútne trpí a štve ju to, tak je to iné. No keď viem, že je to
len nejaký menší rozmar…
Evka, aspoň sa necítite ako pod drobnohľadom!
Evka: To naozaj nie. Je však taká vec, ktorú momentálne riešime.
Mám prsné implantáty, ale nemám ich od manžela. Riešime
otázku výmeny implantátov, v rámci Česka a Slovenska vnímam
manžela, samozrejme, ako tú najlepšiu voľbu, takže je pre mňa
ťažké hľadať iného chirurga. Problém je v tom, že by som sa necítila
komfortne byť pred svojím manželom v úlohe pacientky. Niežeby
som mu nedôverovala, ja si myslím, že patrí medzi špičku
plastických chirurgov, čo sa týka pŕs, no pripadá mi zvláštne, aby
ma manžel operoval. Že ma uvidí na tom stole, v narkóze, takú
bezvládnu. Je to podľa mňa taká vec, ktorá by mohla istým spôsobom
narušiť intimitu v páre a to by som nechcela.
Juraj: Najradšej by som to urobil ja sám. (Smiech.) Samozrejme
by som to vnímal inak. Je určite nerozumné, keď človek operuje
niekoho, s kým má intímny vzťah. Ale zase, napriek tomu, že
dobre poznám svojich kolegov, tak neviem, komu by som ju zveril
do rúk. Stále je v mojej hlave tá myšlienka, že čo keď sa mu niečo
nepodarí… A najmä, keď je to napríklad kamarát. A tá narkóza,
tak ja som doktor, viem, že ľudia v narkóze nie sú takí pekní, nalíčení
ako v bežný deň, čiže toto ja naozaj neriešim. (Smiech.)
Viete, my ženy chceme byť stále krásne pre toho svojho.
Juraj: To je pravda, viem, že vy ženy premýšľate inak ako my. Je
však pravda, že keby niečo nevyšlo úplne na sto percent, tak v tej
rodine je vždy ťažšie si to vydiskutovať.
Keď sme sa rozprávali o tom, že dokážete vyhovoriť Evke
zákroky, dokážete povedať aj svojim klientkam, že to a to
vylepšenie nepotrebujú?
Juraj: Myslím, že áno. Keď je oblasť, ktorú chce klientka zmeniť,
vizuálne uspokojivá a ja nemám pocit, že zákrok je nevyhnutný,
tak vždy poviem svoj názor. Viete, v estetickej medicíne nezachraňujeme
životy, tie zákroky sa urobiť môžu, ale nie sú nevyhnutné.
Skôr ide o to, aby bola klientka sama presvedčená, že to chce. Aby
tá iniciatíva išla od nej a nie od partnera alebo niekoho iného.
Stávajú sa aj situácie, že sa zákrok robí na želanie partnera?
Juraj: Áno, bohužiaľ, stáva sa, že prídu na konzultáciu aj s partnerom
a dáma je celý čas ticho, len prikyvuje partnerovým slovám.
Chvalabohu, v takýchto prípadoch sa väčšinou ten zákrok
neuskutočňuje a ja som tam tiež na to, aby som im poradil, aby
sme nerobili nejaký extrém, ktorý v skutočnosti nechce.
Máte zákazníčky z rôznych kútov Európy, môžete prezradiť,
s čím za vami chodia najviac Slovenky?
Evka: Slovenky, Češky chodia viac na zväčšenie a tvarovanie
pŕs. Nemecká klientela skôr na liposukciu, plastiku brucha a až
potom na operácie pŕs.
Juraj: Slovanské ženy majú jednoducho takú lepšiu genetiku,
majú oveľa krajšie postavy ako Nemky či Švajčiarky a nemusia
s tým telom bojovať od hlavy po päty. Ale napríklad Slovenky
preferujú o niečo väčšie prsia ako Češky.
Ste vorkoholici?
Juraj: Tak z donútenia. Momentálne je to preto, že sme rozbehli
vlastnú firmu. Máme veľa klientov a snažíme sa stále posúvať,
máme nový koncept a do toho sa mieša aj taká moja nešťastná
vlastnosť, že mám pocit, že všetko stíham, a potom zistím, že
to nestíham. Do budúcna však plánujeme trošku obmedziť pracovné
povinnosti, pretože tá záťaž nie je dlhodobo udržateľná.
Doma ste spolu, v práci ste spolu, neleziete si na nervy?
Evka: My sa v práci vlastne veľmi nevidíme. Pracujeme spolu, ale
každý si robíme tú svoju robotu, takže sa vidíme ráno a večer.
Juraj: Alebo cez obed, keď mi manželka prinesie jedlo, alebo
ideme spolu na obed, čo je vždy svetlý bod dňa. Ja sa vlastne celý
deň venujem pacientom, či už na sále, alebo na konzultáciách.
Vynahrádzame si to potom na spoločných dovolenkách, človek
najlepšie vypne na cestách.
Čo vás na ňom najviac štve?
Evka: Time manažment! Kto ho pozná, vie o čom hovorím. Už
na naše prvé rande prišiel neskoro. A odvtedy sa to nezmenilo.
Ale, samozrejme, viem, že toho má veľa a rieši mnoho iných
vecí. Zo začiatku som to ťažko znášala, pretože sme jeho vinou
všade meškali, ale už som si na to zvykla.
Juraj: To je pravda, ťažko sa mi odhadujú veci v práci, sám neviem,
kedy skončím. Ale na moju obranu musím povedať, že asi
neexistuje chirurg na svete, ktorý by vám povedal reálny čas,
kedy dooperuje. (Smiech.)
A čo vás najviac štve na Evke, Juraj?
Juraj: No to sú také drobnosti, tie žensko-mužské žabomyšie vojny.
Evka sa, ako vlastne každá žena, vydrží omnoho dlhšie hnevať.
Ale zase, ak hovoríme o kritike, akákoľvek jej forma každého
hnevá, no od blízkej osoby je to dobrá vec a posúva vás to ďalej.
Čo si na nej vážite?
Juraj: Je to tímový hráč. Môžem sa na ňu spoľahnúť, máme spoločné
ciele. Aj keď sa v niečom nezhodneme, ten cieľ v živote
máme rovnaký a to je veľmi dôležité. Boli aj v našom živote ťažšie
situácie, no zocelilo nás to.
Evka: Ako som hovorila, Juraj je veľmi pokojný človek a nestáva
sa často, že by on sám bol v strese a nesvoj. Ale keď sa to stane,
napriek tomu, že mňa samu to veľmi znepokojuje, snažím
sa prepnúť do toho pokojného nastavenia a byť zase ja tou jeho
oporou. Je to náročné, ale dopĺňame sa a to je dôležité.